Keď som dostala ponuku vycestovať na absolventskú prax do zahraničia, začala som uvažovať. Celé štúdium na VŠ som predsa nenašla v sebe odvahu, pretože som sa bála cudzieho jazyka. Povedala som si, "tak teraz mám snáď poslednú možnosť toho využiť, nemala by som takú šancu zahodiť." A začala som sa bližšie zaujímaťo danú vec. Najskôr sme si prešli pohovorom, potom následovala komunikácia s osobami, ktoré sa účastnili na realizácii projektu Leonardo da Vinci.
Odchod na trojmesačné odlúčenie od príbuzných a známych som si naplánovala na začiatok januára 2007. Spolu so mnou vycestovali ďalší dvaja záujemcovia - Petra a Jakub. Stretli sme sa na letisku v Prahe a leteli sme do Londýna, kde sme prestupovali na ďalší let do Edinburghu. Aj keď sme nepredpokladali a hlavne neočakávali na začiatku našej cesty žiadne komplikácie, predsalen nás prekvapila situácia na edinburghskom letisku, kedy sme vyčkávali na naše batožiny. Náš prvý akčný deň sa zakončil tým, že Peťke nedorazil kufor. Povedali nám, že sa asi zatúlal niekde v Londýne. Z Ediburghu sme sa presúvali do nášho cieľového mestečka Dundee. Využili sme dopravu megabusom, ktorý je veľmi známy v celej Veľkej Británii.
Na stanicu si pre nás prišla tutorka, ktorá sa o nás starala, spolu s jej kolegyňou, počas našej prítomnosti v Škótsku. Rozviezla nás k hostiteľským rodinám, kde sme mali zaistené ubytovanie na celý čas pobytu. Ja s Peťkou sme bývali spoločne, dokonca v jednej dvojlôžkovej izbe. Ale Jakub býval úplne inde než my dve. My sme najskôr bývali len samé u hostiteľskej rodiny (resp. pani), neskôr tam bývali s nami dalšie 2 Číňanky. Jakub býval u inej rodiny a spolubývajúcich mal rôzneho národnostného zloženia. Často sme sa však navštevovali a nielen s Jakubom, ale pravé aj s jeho milými spolubývajúcimi, z ktorých sa časom stali naši veľmi dobrí priateľia a mnohokrát sme podnikali spoločné výlety, či inak trávili voľný čas.
Prvý deň sme boli na College, kde sme sa ešte venovali rôzným papierovým záležitostiam, účastnili sa krátkej prednášky o Dundee, zvykoch, kultúre, počasí a dozvedeli sme sa rôzne informácie, ktoré by sme mohli potrebovať počas pobytu v Škótsku. Taktiež nás informovali o tom, čoho sa máme vyvarovať, či aké rôzne podujatia, miesta a akcie môžeme navštíviť.V poobedňajších hodinách nás previedli po meste študenti, ktorí boli poverení touto úlohou. Vybavili sme si mesačníky na dopravu, zaviedli nas do knižnice a previedli centrom mesta.
Ďalší deň nás tutorka Anne Hamilton zaviezla do naších Family Support Centres,kde sme ďalšie dni chodievali vykonávať našu prax. Každý piatok sme mali určený na stretnutie s Annou, či jej kolegyňou Joanou. Stretávali sme sa vždy na obede na College. Mohli sme tak zistiť informácie, ktoré sme potrebovali, riešiť problémy, ktoré sa vyskytli, či len tak príjemne sa porozprávať, zhodnotiť, čo sa za posledný týždeň udialo na praxi apod. Každý sme praxovali v inom Centre, takže sme sa tak dozvedeli aj rôzne odlišnosti, či zaujímavosti, s ktorými sme individuálne prichádzali do styku. Tím, s ktorým som ja spolupracovala v mojom Centre bol veľmi milý, priateľský a snažili sa mi vyhovieť, zároveň tak aj pomôcť v každom smere. Od prvej chvíle boli pracovníčky Centra veľmi komunikatívne a zábavné.
Vzhľadom k tomu, že zmena klimatických podmienok oslabila môj organizmus po prvom týždni pobytu v Dundee, som ochorela. Liečila som sa najskôr vlastnými zdrojmi liekov, ktoré som priniesla z domu, neskôr som k užívaniu liekov pridala ďalšiu doporučenú medicínu z lekárne. Myslela som si, že keď túto virózu vyležím a vypotím sa v posteli, prejde. No mýlila som sa a môj zdravotný stav sa zhoršil, začal mi rásť "zub múdrosti". Prvé dva dni som to, síce v bolestiach, znášala, ale keď mi pusa opuchla tak, že som nielenže nedokázala rozprávať, ale ani jesť a takmer ani piť, vtedy som sa rozhodla isť k zubárovi. Veľmi ochotná Tracey ( Family Support Worker z môjho Centra) šla so mnou a bola mi veľkou oporou. Navštívila som Dental Hospital, kde sa o mňa staral veľmi príjemný doktor, ktorý mi pichol injekciu, vysvetlil o čo ide a pretože sa jednalo o rast 8-ky a bola už prítomná aj infekcia, predpísal mi antibiotika. Na moje prekvapenie som za oštrenie vôbec nič neplatila, len lieky v lekárni. Po dvojtýždňovom prekonaní choroby som opäť začala fungovať naplno.
Každý deň som chodievala na prax do Centra, kde som čas vyplňovala rôznými aktivitami, ktoré práve prebiehali počas mojej prítomnosti. Bola som v kontakte s deťmi v škôlke, ale aj s celými rodinami. Účastnila som sa na mnohých meetingoch spolu s rôznymi členmi personálu. Bola som pozorovateľkou "kontaktov", ktoré zahŕňali súrodenecké stretnutia, kontaky rodičov (či príbuzných) so svojími deťmi. Jednalo sa o prípady, keď boli rodiny separované. Preto stretnutia museli prebiehať pod dohľadom supervizora. Navštevovala som a zároveň som participovala na viacerých prebiehajúcich skupinách ako napr. Art Group, Cooking Group, Webster Stratton Programe, Post- Natal Depression Group a Rhyme Time. Niektoré rodiny som navštevovala aj u nich doma v rámci terénnej práce, tak som mala možnosť bližšieho zoznámenia sa s členmi rodiny, ale aj ich problémami. No na druhej strane došlo k naviazaniu priateľských vzťahov a vzájomnému porozumeniu. Mala som pocit, že rodinný príslušníci ma prijali veľmi dobre, zaujímali sa o mňa v rámci debaty, ktorú sme viedli, ale rozumeli sme si aj pri ostatných aktivitách ako napr. kreslenie, či maľovanie kraslic na Veľkú noc apod. Práca vo Family Support Centre ma bavila a veľmi zaujímala, mohla som tak porovnávať rozdiely v Škótsku a u nás. A však zdalo sa mi (a nielen mne, zhodli sme sa natom aj s ostatnými), že 3 mesiace na jednom mieste je dosť dlho, pretože ku koncu sme sa už nedozvedali nové veci, ale viac-menej sme so všetkými aktivitami či činnosťami prišli do kontaktu už predtým, takže nás to už ďalej príliš neobohacovalo o nové poznatky. No na druhej strane, nemôžem povedať, že to bolo zlé. Už som vedela čo mám robiť, ako sa budem podieľať na istej činnosti, kde a ským spolupracovť a čo ma vlastne čaká. A taktiež sa posilňovali pozitívne vzťahy medzi mnou a pracovníčkami Centra a aj medzi klientami. Veľmi milé prekvapenie, ktoré pre mňa pripravili rodičia z Cooking Group, mi iste ostane dlho v pamäti. Na poslednej skupine varili špecialne pre mňa, okrem toho ma obdarovali krásnymi darčekmi a zaspievali mi pieseň na rozlúčku. Zároveň tak všetky pracovníčky z Centra sa veľmi milo so mnou rozlúčili, vymenili sme si kontakty a obdarovali sme sa vzájomne darčekmi.
Ale aby som nepísala len o praxi! Mali sme aj voľný čas, ktorý sme trávili rôznými vyletmi, pri ktorých sme spoznávali okolitú krajinu, hrady a mestá. Účastnili sme sa výletov, ktoré pre zahraničných študentov pripravovala College. Taktiež sme sa stretávali s kamarátmi, či už slovákmi, čechmi, poliakmi, španielmi, holanďanmi, iráncami, ale aj inými národnostiami. Cez víkendy sme chodievali na párty, hrávať biliard, či len tak sme sa stretávali, chodili nakupovať, relaxovali alebo ináč trávili voľné dni. Jednu z vynikajúcich akcií, ktorú by som rada spomenula, pre nás pripravili lektory College, kedy sa celý večer niesol v znamení škótskych tancov, súťaži a samotnej výučby jednotlivých krokov. Na tento večer veľmi rada spomínam, pretože bola vynikajúca zábava, výborný kolektív a príjemná atmosféra.
No s kamarátmi sme sa stretávali nielen v našom voľnom čase, ale tiež aj na lekciách angličtiny, ktoré sme navštevovali v poslednom mesiaci našej stáže. Tieto hodiny sme si dohodli cez našu tutorku s riaditeľom pre oddelenie anglických kurzov. Boli nám určite veľkým prínosom, len je škoda, že sme ich nenavštevovali už od začiatku nášho pobytu.
Čo dodať na záver?! Snáď len to, že som nesmierne rada tomu, že som sa predsalen rozhodla vycestovať a mohla som tak zažiť všetko to dobré, ale aj zlé, pretože aj tie menej príjemné veci ma posilnili. Ak je niekto kto váha či vycestovať, alebo nie, tak jednoznačne moja rada znie: "Nebojte sa toho a vycestujte!" Je to úžasná skúsenosť, ktorú vám nik nevezme a dá vám to veľa do života. I keď boli chvíle, nie práve najľahšie a človek podľahol smútku a chcel už vypadnúť, vzdať to. No toto obdobie prešlo a vystriedal ho smiech a radosť s kamarátmi a dobrými ľudmi, ktorý sa tam spoločne s ním ocitli. A možem povedať, že lúčenie bolo veľmi ťažké i napriek tomu, že sme sa veľmi tešili na tých, ktorí nás už netrpezlivo čakali doma.
Marcela Staníková